Rovina pri rieke Uh, kde sa hovorí užským nárečím, v ľudovom dome z roku 1805 sídli vidiecke múzeum a na tanier patria holupky. Najvýchodnejší cíp Slovenska so svojským pôvabom.
Záhor leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny, dva kilometre od rieky Uh a len pár kilometrov od ukrajinskej hranice. Dnes tu žije okolo 630 obyvateľov. Najstaršia zmienka siaha do roku 1326 (sídlisko Mongath); listina leleského konventu z roku 1414 už hovorí o „Mongath alio nomine Zahar" — Mongath, iným menom Záhor.
V 16. storočí patril Záhor k najväčším dedinám okolia — panstvo tu držali Dobóovci z Ruskej. Dodnes je obec pozoruhodne pestrá: vedľa seba tu žijú reformovaní, gréckokatolíci aj rímskokatolíci, hovorí sa osobitým užským nárečím a miestna kuchyňa má vlastné klasiky — holupky a čeregi.
Ľudový dom z roku 1805 ukrýva expozíciu tradícií a zvykov Použia — od hospodárskych nástrojov po textílie. Malé, autentické, miestne.
Reformovaný kostol (1822) so zvonom zo 17. storočia, gréckokatolícky chrám (1957) s obrazom Štefana Hapáka a rímskokatolícka tradícia farnosti Jenkovce — konfesionálna mozaika typická pre Použie.
V každej obci Použia znie užské nárečie trochu inak — a k tunajšiemu koloritu patria holupky (plnená kapusta) a smažené čeregi.
Pri Záhore sa plánuje diaľničný hraničný priechod Záhor – Užhorod; už dnes je obec pohodlným východiskom k Vihorlatu a Morskému oku.
Zdroj: Wikipédia a Wikidata. Počet obyvateľov sa priebežne mení – aktuálne čísla vedie Štatistický úrad SR. Kontakt na samosprávu nájdete na oficiálnej stránke obce.
Jarný spev vtáctva na mŕtvych ramenách Uhu.
Letné podvečery na rovine — a kúpanie na Zemplínskej šírave kúsok na západ.
Jeseň privádza cez Použie tisíce sťahovavých vtákov.
Zimné holupky, čeregi a ticho najvýchodnejšieho Slovenska.
Záhor a susedná Orechová tvoria východný koniec našej zemplínskej trasy: